Manfred Thiemann

stawiznar na wuměnku w Budyšinje

Marko Grojlich (wud.) A srjedźa Kaponica – Mittendrin der Hahneberg. Budyšin: LND, 2019, 400 str., 978-3-7420-2486-2, 19,90 €Po prěnjej knize Marka Grojlicha zakónči Rajner Janec swoju recensiju w Rozhledźe 5/2013 z nadźiju, zo njeby dyrbjał wudawaćel pozdźišo stonać, »wulka próca je tola za stareho Frycu była«. Strach njebě trěbny. Nětko předleži hižo třeći zwjazk tuteje serbsko-němskeje čitanki ze stawizniskim pozadkom. Na zakładźe přewažnje nowinskich a zwjetša němsce hišće njewozjewjenych literarnych wujimkow poda Grojlich originarny dohlad do wšelakich stron wjesneho žiwjenja wot nastaća serbskich nowin w 19. lětstotku hač do zakazanja wšěch zjawnych serbskich narodnych abo kulturnych aktiwitow přez nacistiske němske hamty w lěću 1937.

Wopřijima prěnja čitanka z pjera syna znateho njeboh serbskeho prócowarja Pawoła Grojlicha pod titulom »Pod Čornobohom« (2012) bóle wjeski domoródnych Bukečanskich kónčin, tak přeńdźe wudawaćel z druhej »Mjez Křičom a Lubatu« (2015) do sewjeronarańšich Serbow, do Malešanskeje a Bartskeje wokoliny. Ze swojej aktualnej publikaciju poda so dale na sewjer Budyskeho wokrjesa. Z němskeho podtitula zhonimy, zo steja w srjedźišću tři wosady: Rakecy, Njeswačidło a Minakał; wosrjedź połojcy 19. lětstotka njehrajachu statne gmejny hišće samsnu rólu kaž pozdźišo.

Robert Lorenz Schlesische Metamorphosen. Ethnographie Görlitzer Identitätserzählungen nach 1990, LND, Budyšin 2018, (= Spisy Serbskeho instituta), 438 str. 978-3-7420-2516-6, 29,90 €, e-book: 978-3-7420-2553-1, 24,99 €Ze srjedźowěka sem bě Kwisa, nahladna rěčka něhdźe 20 kilometrow wuchodnje Zhorjelca, historiska hranica mjez Hornjej Łužicu a Šleskej. To wosta tež tak, hdyž bě sej Pruska 1815 po dobyću nad Napoleonom na Wienskim kongresu sewjerowuchodny dźěl Hornjeje Łužicy, kiž hač do Rólan saha, přiswojiła. Pozdźišo jón do prowincy Šleskeje tykny a z tym nowu politisku hranicu stwori. Tak by samo móžno było, zo so w tutych kónčinach bydlacy Serbja móhli jako »šlescy« identifikować, štož pak so zawěsće stało njebě. W Zhorjelcu – město sta so bórze po Wrócławju z druhim wulkoměstom w Delnjej Šleskej – a wokolinje pak so pomało tola nowa šleska identita wuwiwaše, prěni króć widźomnje mjez 1918 a 1945.

Wokoło 1900 bě tradicionelna přisłušnosć hišće jara sylna. Tehdom dósta nahladne naměsto w nowym Zhorjelskim měšćanskim dźělu južnje dwórnišća mjeno »Naměsto šesćiměstow«. A na fasadźe noweje radnicy demonstruja wopony wšěch šěsć městow prjedawšu jednotu woneho sylneho srjedźowěkowskeho zwjazka. Podobne česćowanje zwjazka nihdźe druhdźe we Łužicy hižo njenamakamy. W samsnym času wopyta Wilhelm II., němski kejžor a kral Pruskeje Zhorjelc, zo by sobu wotewrił nowu wopomnjensku halu, »Ruhmeshalle«. Jeho tam witachu tež jako markhrabju za Hornju Łužicu. K tomu ma so rjec, zo tutón titul nošachu prěni raz Habsburgojo w 16. lětstotku, pozdźišo sakski kurwjerch a po 1815 zdobom tež pruski kral. Wilhelm II. bě tehdom hižo pjaty raz w měsće nad Nysu. Bohužel njezhonimy na str. 392 ničo wo dalšich wopytach. Pod nadpismom »1815–1945: Görlitz wird schlesisch I« wobjednawa awtor tutón wotrězk na 17 stronach nadrobnišo.